Výstava Mgr. Matúša Novosada, PhD., maliara, kurátora, teoretika a kritika výtvarného umenia, predstavuje výber z jeho tvorby z rokov 2019 – 2024. Absolvent ateliéru Klaudie Kosziby, skončený doktorand na Katedre teórie a dejín umenia VŠVU v Bratislave, spolupracovník časopisu Glosolália a v súčasnosti asistent maliarskeho ateliéru Delta na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, sa sústredene venuje súčasnej maľbe s presahmi do minulosti, ktoré v nej nachádza a komplexne sa zaoberá najmä maliarskym rukopisom i rukopisom v umení  vôbec.

Preto neprekvapuje, že v Záhorskej galérii Jána Mudrocha sa predstavuje práve kresbami, kde je rukopis – spojenie obrazného myslenia a ruky – v stave zrodu. Kresba sa niekedy redukuje na prípravnú kresbu, denníkovú skicu, či prvotný rozvrh kompozície alebo záznam hľadania v pôvodnom starogréckom zmysle ichneografie. Matúš Novosad sa prihlasuje k pôvodnému zmyslu kresby ako komplexu hľadania či dokonca sliedenia, vylovenia a ťahu, či ťahania (drawing) videnia cez znaky (Zeichnung) nachádzania okrskov (kresba). Nemá ambíciu rozvíjať čiastkové delenia kresby. Jeho kresba je v pravom zmysle slova transverzálna a polycentrická, prechádzajúca cez všetky jej oddelenia a autor nechce hierarchizovať žiadne  z nich.

Možno však zapochybovať: nepredstavuje nám Matúš Novosad sám predsa len nejaké delenie kresby? Napríklad klasické delenie prostredníctvom média kresby? A skutočne, akoby v roku 2019 prevládala kresba čiernym akvarelom, v rokoch 2020-2021 nasleduje kresba uhlíkom, potom kresba rudkou a napokon kresbomaľba tušom. Ale z druhej strany sú všetky tieto mediálne rozdelenia monochromatické a prepájajúce sa vnútri seba aj medzi sebou. Alebo ide o delenie nielen kresby, ale aj kresby na figuratívnu a abstraktnú? A naozaj, Matúšove kresby nám sprostredkúvajú – alebo ako by povedal Marcel Proust – odovzdávajú zo zjavu do trvania rôznym spôsobom možnosti artikulácie figúr v dvojakom zmysle: v prvom ako figúry vynárajúce sa zo zhlukov a v druhom ako figúry samých zhlukov voči pozadiu. Ale niektoré z figúr sú zasa zvyškové „chyby“ (odchýlky) alebo fragmenty, ktoré zdanlivo strácajú rozpoznávajúce súvislosti, hoci si ich každá z osamostatnených ťahových kriviek nesie vo vlastnej kresbovej pamäti v dvoch modalitách: v modalite historicky rezonujúcej s dejinami kresby aj v modalite autonómnej či sebevlastnej, ktorú si možno zrekonštruovať z jej autorskej ontogenézy.

Tieto dejúce sa kresby v stave trvania je Matúš Novosad náchylný pomocne nazývať aj abstraktnými, ale možno sú len informálne informujúce. V každom prípade nie sú deleuzovsky figurálne, teda také, ktoré deformujú tvary či figúry alebo ich zlievajú s pozadím. Kde však nastupuje zjednocujúca sila kresby v tomto prípade a ako ju identifikujeme? Ako jej dokážeme porozumieť? Práve tu prichádza k slovu spomínaná transverzálnosť Novosadových kresieb. Každá z jeho vystavovaných kresieb je založená na zmnožení pohľadov a očakáva, že sa ukáže prostredníctvom charakteristických línií rôznych dĺžok, kriviek, zaoblenín, polkruhov, rozmanitých hustôt a gradientných intenzít túžiacich po súdržnosti a náhlom reze cez všetky spojnice a aliancie, ale rovnako aj po slobode a uvoľnení – preto ich nemožno pomenovať ako figuratívne ani ako abstraktné a ani figurálne. Napätie a pátos týchto kresieb ovláda práve transverzálne a udalostné, zrodovo sa rodiace, explozívno-implozívne dianie. Prúdi, zmršťuje sa, vybuchuje, rozptyľuje sa do rôznych smerov a tvarov a zasa hľadá sebevlastný zhluk. 

Napokon Matúš Novosad sám delí vystavené kresby do určitých ikonografických celkov. Už viackrát vyslovená transverzalita síce blokuje možnosť dávať každej jednej kresbe pomenovanie, ale neznemožňuje zoskupovanie kresieb, ich diferencované zoraďovanie pod také názvy, ktoré pripúšťajú viacero kresebných riešení: privátne, portrét, láska, materstvo, erotika, kúpanie, utrpenie, vojna… Podporujú transverzalitu lebo ich možno kresliť ako stavy aj zrody tvarov v ich jedinečnosti i multiplicitách.

Iný odtieň získavajú v redukovanom počte čiar s ich silami súdržnosti, ktorými môže byť madona a iný zasa v zmnožovaní, v ohňostrojoch pentimentov, neúplných oblúkov, hojdavých rytmov, labyrintov neočakávanej hustoty, ktoré nepoznajú hranice, vyvádzajúce nás z figuratívneho omylu a zvestujúce: my nie sme madona, ale sme stavy neopakovateľnej a nekonečnej materskej lásky a dávame každému na výber. A možno sme ešte čosi viac, možno zdroj samého života vo všetkých jeho podobách. Sleduj a hľadaj naše stopy, lebo toto nachádzanie z čiar ťahaných premyslene a predsa rôznosmerne je živel kresby.

Keby som mal dodať ja sám ešte jedno delenie kresby, o ktorom tu už bola reč – ale skôr medzi riadkami a v alúziách – potom by som dodal, že kresba má svoj vlastný život, ktorý sa stretáva zo životom mimo kresby. Prvý je obrazný a druhý je protobrazný alebo poskytujúci neukončenú a prchavú obrazovosť, ktorá nás buď osloví, alebo vyhasne. Preto je mimoriadne dôležité kresbový život neustále preskúmavať, otvárať mu dvere (hebrejsky dlat alebo protosemitsky delet), aby ho mimobrazová obrazovosť dokázala osloviť a poskytla mu cesty a možnosti ako sa s ňou zžiť. O to sa Matúš Novosad usiluje rôznymi cestami a možno aj v ateliéri Delta.

Marián Zervan