Po spoločnom výstavnom projekte s názvom MOCNÍ z roku 2021 prichádzajú Peter Decheť a Roman Ďurček s voľným pokračovaním a prepracovaním témy moci, vládnutia a skúmania vzťahu predstaviteľov moci voči zvyšku spoločnosti. Názov výstavného projektu v priestoroch Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici neMOC súvisí s odklonom kurzu témy od reflexie inštitucionálnej moci smerom k osobnej výpovedi. Tá sa zameriava na povahu individuálnej moci nad sebou samým po tom, čo naše každodenné prežívanie zmenila globálna kríza na začiatku roku 2019.

Tá priniesla do bežného prežívania nový rozmer – zintenzívnenie pocitu vlastnej pominuteľnosti a nestálosti. Predzvesť konca má v sebe niečo očistné. Vízia vlastného konca v ľuďoch vyvoláva pocit absolútnej pokory a odovzdanosti. Vo filme Melanchólia od dánskeho režiséra Larsa Von Triera sú hostia svadobnej oslavy svedkami úkazu, počas ktorého sa planéta (vesmírne teleso) približuje k Zemi a hrozí jej zánik. V tomto bode je zbytočný akýkoľvek spoločenský nános, nie je potrebná akákoľvek maska, hra, či póza. Jediné, čo zostáva je autentické jadro človeka, snáď jeho čistá esencia – negatívna, alebo pozitívna. Snáď len melanchólia (zo) života. Ide o moment, v ktorom ľudský jedinec stráca nad sebou racionálnu kontrolu. Chová sa pudovo, nad svojimi činmi a myšlienkami už nemá absolútnu moc – zostáva iba roztrieštený mentálny záznam vlastnej integrity, časozberná mapa, v ktorej sa jednotlivé vrstvy prelínajú, pričom chronológia, či postupnosť už nezohrávajú svoju pôvodnú úlohu.

S rovnomenným plátnom sa na výstave prezentuje aj Peter Decheť (Melanchólia, 2023). Fragment architektonického motívu panoptikonu ako ideálnej stavby určenej na dozor a kontrolu nad uzavretou skupinou ľudí je zredukovaný do fluidnej, takmer nečitateľnej formy. Pripomína vesmírne teleso zachytené v momente dopadu na zemský povrch. Fragment autokratickej formy architektúry panoptikonu deštruuje unifikovanú panelovú zástavbu. Je to výpoveď o tom, že cudzia predstava o tom ako má vyzerať moc rozmetáva náš koncept komfortnej zóny v teple panelového bytu? Alebo iba o tom, že akákoľvek forma riadenej moci je zhubná?

Séria malieb Romana Ďurčeka uvažuje nad povahou a stratou personálnej moci odlišným spôsobom. Ťažiskovou je séria malieb s názvom Reimaginácia (2022). Ide o “kolaborácie“ návštevníkov galérie s autorom. Procesuálne diela vznikli na podklade rôznorodých kresieb, čmáraníc a nápisov participantov, do ktorých autor vstupoval otláčaním starých hrdzavých predmetov, či rôznymi druhmi pigmentu a oxidáciou. Výsledná kompozícia definuje samostatnú mentálnu mapu zakonzervovaných osobných zážitkov a pocitov ako priama, takmer reportážna reflexia zo strany participantov (návštevníkov galérie vyzvaných k zásahu do plátna). Vznikol tak hutný vizuálny záznam plný explicitných, ale aj menej čitateľných odkazov na pop-kultúru (fragment pokémonov), sociálno-politické reálie (elektráreň Mochovce), alebo len intuitívny záznam emócii v podobe odtlačkov rúk, či detských kresieb. V dialógu so štylizovanými a heroizovanými figurálnymi kompozíciami, či odkazmi ku klasickému umeniu, ktoré autor postprodukčne doplnil, fungujú časozberné kresby návštevníkov ako výtvarná jazyková hra bez explicitnej vnútornej logiky, pri ktorej nie je jasné, kto pravidlá hry udáva – autor, alebo participant?

Toto nie je výstava o moci. Toto je výstava o strate (hľadaní?) individuálnej moci. Vzájomný dialóg medzi obomi autormi nie je založený na formálnej podobnosti, ale skôr na vzájomnom rozpore. Obaja predstavujú odlišný maliarsky prístup – Decheť pracuje s mierkou architektúry, ktorú transformuje do ľudskej mierky postavou nositeľa vlády/moci zbaveného individuálnych čŕt. Ten je v pozícii unifikovaného arogantného trpaslíka, jeho forma sa vlastnou repetíciou stáva vykastrovaná a zameniteľná, sublimuje do architektonickej schémy – podobne ako sa problémy jednotlivca generalizujú do schémy celospoločenského problému. Ďurček si naopak kladie otázku do akej miery má autor moc nad vlastnou tvorbou a myšlienkami. Do akej miery determinujú očakávania spoločnosti naše vlastné počínanie a či má zmysel bojovať o vlastný názor. Nie je niekedy lepšie poddať sa a o vlastný názor prísť ? Existuje vôbec ešte autentický individuálny názor, alebo sa okolitý svet scvrkáva do spleti kompromisov a kompilátov cudzích názorov? A nie je táto interpretačná rovina iba prejavom moci kurátora nad návštevníkmi?

Filip Krutek