Filmová esej o hraniciach slobody, rámcovaná príbehom unikátneho československého výtvarného experimentu doby normalizácie. V „orwellovskom“ roku 1984 rozoslal výtvarník Joska Skalník po československej výtvarnej scéne drevené krabičky s výzvou na slobodnú umeleckú hru. Diela 244 umelcov tvoria unikátny súbor Minisalón – rozmanitý a ambivalentný obraz doby. Rozmanitosť súboru sa odráža aj vo filmovom rozprávaní, ktoré voľne pracuje s dokumentárnymi postupmi, animáciami a televíznymi archívnymi materiálmi.

Film hravým a „multimediálnym“ portrétom (nielen) normalizačnej doby, filmovým dialógom súčasnosti s minulosťou a s totalitným myslením a systémom založeným na izolácii, obmedzení občianskych a umeleckých slobôd, praxi jednotného, autoritou limitovaného „formátu“, do ktorého sú ľudia nútení sa „zmestiť“.

Joska Skalník o projekte Minisalón

Už je to viac ako 35 rokov, čo som pod záštitou Jazzovej sekcie pripravil projekt tohto súboru výtvarných prác, projekt, ktorému som hneď na začiatku dal meno Minisalón. Vyprovokovala ma k tomu potreba reagovať na vtedajšiu situáciu vo výtvarnom umení. Bol to rok 1984 a väčšina umelcov nemala prístup do zväzových galérií a dokonca prejavy pri vernisážach a sprievodné texty do katalógov tých, ktorí dostali od ideológov biľag „problémových výtvarníkov“, boli potlačované, ak sa katalóg vôbec objavil. Zaujímavé výstavy sa odsúvali na perifériu Prahy a na vidiek, vystavovalo sa na pôdach, v ateliéroch, po bytoch. Kritické zborníky o aktuálnom umeleckom dianí bez ideologického merítka vychádzali len v samizdatoch a vtedy sme okrem iného začali pripravovať jeden z nich, známy ako „šedá tehla“. Predstava usporiadať súbornú výstavu, zahŕňajúcu široké spektrum výtvarných prejavov u nás neprichádzala samozrejme do úvahy. Aby som túto medzeru vyplnil aspoň v medziach možností, dohodol som sa v Jazzovej sekcii na realizácii tohto projektu. A pri práci na tom mi potom aktívni členovia Sekcie skutočne výdatne pomohli.

Na účasť som vyzval širokú škálu skoro tristo výtvarníkov z celej republiky a pri výbere som si vopred nestanovil žiadne obmedzenia vekovej hranice, príslušnosti ku skupine, hodnotového kritéria ani aktuálnych výtvarných trendov. Keď mi oslovení odpovedali, že sú ochotní sa zúčastniť, rozoslal som im každému otvorenú drevenú škatuľu, na tento účel vyrobenú, o rozmere 15x 15×5 cm a požiadal som ich, aby v tomto malom rozsahu výtvarne pojednali akúkoľvek tému podľa vlastnej voľby. K malému formátu som bol donútený čisto praktickými ohľadmi, aby sa akcia vôbec dala technicky zvládnuť: veľké množstvo prác prichádzalo zďaleka a bolo zasielané poštou.