Slovenskej umeleckej scéne dal Záhorský región veľa kvalitných tvorivých osobností a jednou z nich je nesporne scénický výtvarník Vladimír Suchánek (* 15. február 1934, Gbely). Jeho dielo patrí k základným hodnotám našej novodobej kultúry a je rešpektované aj v širších súradniciach napriek tomu, že bolo po celý čas umelcovej aktívnej tvorby súčasťou veľkého, ale pominuteľného umenia — divadla. Počas aktívnej tvorby sa výsledky umelcovho tvorivého snaženia objavovali „na doskách čo znamenajú svet“. A to často a s úspechom, ale dnes ich dokumentujú už iba početné návrhy – skice, nákresy a makety. Výber z nich prezentuje galéria na výstave venovanej autorovmu životnému jubileu. 

Tohto scénického výtvarníka, tak trochu maliara, sochára, architekta, tiež dizajnéra a konštruktéra, ale predovšetkým skromného nenápadného tvorcu počas predstavení nikdy nebolo vidieť na javisku, aj keď dal mnohým šat a neopakovateľnú podobu. Explicitne charakterizovať a vymedziť súradnice tak plodného diela je neľahká úloha, sťažená aj samotným faktom, že je súčasťou multimediálneho umeleckého procesu. Je nesporné, že sa tento autor podieľal na formovaní minimálne slovenskej scénografickej tvorby druhej polovice 20. storočia predovšetkým tým, že bol neustále progresívny, svieži, inovatívny, jeho tvorba mala poéziu, jasný smer a aj rôzne štýlové osobitosti podmieňované viacerými subjektmi, najmä autorom literárnej predlohy, dramaturgom, režisérom, kostýmovým výtvarníkom a hereckými protagonistami. Celý tento krehký inscenačný organizmus našej reprezentatívnej scény Národného divadla tvoril v tom čase súbor svetového formátu, ktoré bolo možné porovnávať s tvorivými výbojmi popredných zahraničných scén. A Vladimír Suchánek bol jeho dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou (v SND v Bratislave mal trvalý angažmán v rokoch 1962 – 2004).                                                                                                             

Vladimír Suchánek začal svoj umelecký talent systematicky obrusovať na štúdiách v Bratislave, najskôr na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1950 – 1954, Jozef Chovan a Vojtech Vilhan), potom na VŠVU (1956 – 1958 profesori Ladislav Čemický a Ján Mudroch) a vzápätí na VŠMU (1958 – 1961, profesori Ladislav Vychodil a Ludmila Purkyňová). Nové začiatky na scénografii mu však pripadali trochu prázdne. Až tam si uvedomil, aké odlišné sú tieto dve školy. Jeho východiskovým fenoménom už nebola plocha, ale priestor, jeho tretí rozmer mu otvoril nekonečné možnosti, no priniesol aj veľké výzvy. Prvým úspešným počinom bola samotná diplomová práca, hra belgického dramatika a básnika Émile Verhaerena Filip II. (rozvrh scény vynikal tvarovou jednoduchosťou, nápadným konštruktívnym skladobným princípom, ako symbolická citácia predmetného obdobia španielskej inkvizície). Scénické riešenie predbehlo aj samotný režijný zámer (absolvujúci študent Karol Strážnický), bolo nadčasové a na svoju dobu značne progresívne a avantgardné. Plastika scény bola súčasťou výberu diel, za ktorý škola získala zlatú medailu na bienále v Sao Paolo v Brazílii v roku 1965. Po ukončení štúdií nastúpil do SND v Bratislave, kde zotrval až do odchodu do dôchodku (2004).                                                                                                  

Projekt scény Vladimíra Suchánka smeroval od monumentálnych javísk určených pre veľké dramatické výpravy, monumentálne, honosné, ale aj minimalistické, či akčné zobrazenia, až po maliarske a kolážové priestorové objekty. Naplno preferoval symboliku, metaforu, skratku, fragment i torzo ako hlavné výrazové prostriedky, ktoré rámcujú celú jeho scénografickú tvorbu. Neustále pracoval s ceruzou, akvarelmi a tušom, lebo návrhy scén sprevádzali početné skice, náčrty či kresby, jednoduché, úderné, ale veľavravné, ponúkali aj najjemnejšie záchvevy výpovede. Častým vyjadrovacím médiom bola aj koláž a asambláž. Umožňovali mu rýchlo, bezprostredne a výstižne nájsť súvislosti medzi výtvarným, literárnym, prípadne filozofickým myslením. S nesmiernou trpezlivosťou a zručnosťou tvoril priestorové návrhy, ktoré ani s odstupom času nestratili na hodnote a sú bohatou dokumentačnou, predovšetkým však umeleckou výpoveďou. Ich plodná tvorba predstavovala neuveriteľné fázy, do ktorých sa vždy vložil celý. Svoju dušu, um, tvorivý fortieľ, predstavivosť, bezbrehú fantáziu, zručnosť i šikovnosť. Scéna dediny nebola statická kulisa, žila svojím životom. Osudové drámy, naopak, uzatvárali ponurý ťaživý priestor, ale ak sa dej odohrával na holandskom vidieku, nebol to vidiek anonymný, pretože ho determinoval malý výstižný detail (tulipán). Na zobrazenie aj tých najmenších poryvov našej existencie mal vždy poruke riešenie v podobe symbolu alebo znaku, nenápadného i dominantného, ktorým vyjadril problém jednoducho a výtvarne priliehavo. Každému prvku, stavu, dejovej línii vedel prisúdiť symbolický charakter metafory s vnútornou súvislosťou, čím potieral ich prvoplánovú povrchovú ilustratívnosť. Práve v tom spočívala jeho neopakovateľnosť, originalita a vyspelá umelecká kreativita. Do tvorivého procesu veľavravne zapájal farbu. Neustále ostával koloristom a nezaprel v sebe maliarske mudrochovské východiská. S farbou narábal majstrovsky a napriek tomu, že má v jeho scénografickom umení podstatný význam, ako kompozičný prvok ju používal opatrne, lebo veľkú silu videl v jednoduchosti artikulácie. Bravúrne pracoval nielen s čistými a jasnými tónmi, ale staval na početných neutrálnych zemitý alebo sivých valéroch. Farbu na javisku naviac modeloval aj priliehavým svetlom, niekedy farebným. Využíval rôzne druhy projekcií ako dôležité zložky výpovede na spoluurčovanie atmosféry, prostredia a jeho plastickosti, denného či ročného obdobia, na umocnenie a gradáciu deja, jednoducho celého, nielen priestorového pohybu. Vždy sa pokúšal dešifrovať zmysel predlohy, pochopiť autora a rešpektovať ho, čítať a odhaľovať aj to nevypovedané, naznačené len medzi riadkami, aby svoje dielo dotvoril do najmenšieho detailu. Podnety filtroval expresiou svojej pocitovej množiny a hľadal adekvátne výtvarné vyjadrenia. Sám vravel: „Najkrajšie vôbec, čo som v živote zažil, bol proces po prečítaní hry, nájsť kľúč divadelného prístupu, a to takého, aký sme ešte nerealizovali.“ Text bol preňho dominantným východiskom, buď sa mu podriadil a kĺzal s ním na jednej vlne, alebo k nemu vytvoril výtvarný náprotivok s príležitostným veristickým, či dokonca ironickým i satirickým obrazom. Takmer vždy vychádzal z pôdorysného riešenia a už vopred kalkuloval s jednotlivými prestrihmi – tak ako sa postupne budú vynárať. Striedavo uplatňoval viacúrovňové, centrálne či asymetrické komponovanie priestoru, pričom akcentoval vzťah scény k živej hereckej akcii. Aj keď kráčal svojou cestou, budoval si vlastnú individuálnu tvorivú polohu, jeho dielo bolo vždy súčasťou multimediálneho organizmu. Pretože divadlo je kolektívny kumšt, mal na pamäti, že hre okrem scénografa vtláčajú pečať viacerí: predovšetkým režisér, dramaturg, herci a kostýmový výtvarník, ktorí v spoločnom tvorivom procese od počiatku hľadajú zámer a návrh, ako ju čo najlepšie tlmočiť divákovi.                         

V týchto kolektívnych ťaženiach sa niektorí protagonisti divadelného umenia stretávajú opätovne, zvykne sa hovoriť o tandeme. V prípade Vladimíra Suchánka sa najčastejšie skloňovala spolupráca s režisérom Pavlom Hasprom, a to počas celého pôsobenia autora v divadle. Počet ich spoločných výprav, hier slávnych i tých menej známych, sa pohybuje okolo čísla 79.

Erudovaný divadelný historik a kritik Ladislav Lajcha svojho času skonštatoval, že z tohto vzťahu sa zrodilo generačné dielo, ktoré prekročilo horizont jednej generácie.       

K najzaujímavejším spoločným výpravám tejto dvojice patria: Bohovia trpia, 1964 M. Matkovič, Idiot, 1965 F. M. Dostojevskij, Kto sabojí Virgínie Woolfovej, 1965 E. Albee, Salemské bosorky, 1966 a Cena,  1969 A. Miller, Zločin na ostrove kôz, 1969 U. Betti, Cid, 1972 P. Corneille, Dom so siedmimi balkónmi, 1973 A. Casona, Kráľ Lear, 1975 W. Shakespeare, Holuby a Šulek, 1981 J. Podhradský a mnohé iné. Z ďalších režisérov treba spomenúť spoluprácu s Karolom L. Zacharom. Z nej vzišli napríklad hry Cyrano z Bergeracu,  1967 Romain Rostand, Marína Havranová, 1968 I. Stodola, Herodes a Herodias, 1970 P. O. Hviezdoslav a Na skle maľované, 1974 Katarzyna Gärtnerová a Ernest Bryll, ktorá mala okolo 700 repríz. Opernú scénu Vladimír Suchánek dekoroval v duchu noblesnej reliéfnej monumentality. Tu našiel spoluhráča v režisérovi Júliusovi Gyermekovi. Najmä tituly Pani úsvitu, 1976 B. Urbanec, Aida, 1978 a Simone Boccanegra, 1985 G. Verdi, Don Pasquale, 1973 Lucia Di Lammermoor, 1979 G. Donizetti či Blúdiaci Holanďan, 1984 Richard Wagner, sa radia medzi najvydarenejšie. Z ďalších režisérov a pútavých výsledkov spolupráce môžeme spomenúť Petra Mikulíka a inscenácie Moriak, 1963 S. Mrožek, Zurabája, 1973 O. Zahradník, Prefíkaní gavalieri, 1973 G. Farquhar či Biele leto, 1977 O. Kučkina. Muzikály a spevohry Cigáni idú do neba, 1987 E. Lotjana, J. Janda, Hello Dolly, 1994 J. Herman vznikli v tvorivom tandeme s Petrom Jozefom Oravcom a s Borisom Slovákom, Preludio eroico, 1974 M. Vilec, Viedenská krv, 1993 a Noc v Benátkach, 1994 J. Strauss. Viacero úspešných spoločných výprav nachádzame aj v spolupráci s režisérom Jurajom Svobodom nielen v Bratislave, ale tiež na scéne martinského a košického divadla. Napríklad Cesta dlhého dňa do noci, 1968 E. O’Neill, Komik, 1983 J. Osborne, V mene zeme a slnka, 1978 I. Druce a iné. Z kostýmových výtvarníkov najčastejšie spolupracoval s Helenou Bezákovou, Ludmilou Purkyňovou a príležitostne s Milanom Čorbom.

Vladimír Suchánek sa chopil každej príležitosti výtvarne-umelecky dekorovať hodnotné diela nielen domácej, ale aj svetovej literárnej a hudobnej proveniencie. Robil veľké tragédie Shakespeara (Kráľ Lear, Skrotenie zlej ženy, Othello), Dostojevského psychologické romány (Idiot, Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Besy), drámy Gorkého aj Turgeneva, slovenskú klasiku (Tajovský, Hviezdoslav, Palárik, Hollý), velikánov hudobnej scény aj diela autorov domáceho pôvodu (Verdi, Wagner, Mozart, Stravinský, Čajkovský, Dvořák, Cikker, Urbanec). Klasické historické polohy striedali hry zo súčasnosti i menej známych autorov, tragédie občas preložil veselohrami a neváhal experimentovať aj pri nehraných rukopisoch (napr. Podhradského Holuby a Šulek alebo Palárikov Samozvanec). Do svojho zoznamu si pripísal aj európsku premiéru hry Arthura Millera Po páde. Pestrosť repertoáru bola skutočne jedinečná a, našťastie, na pôsobnosti hier neuberala ani doba, ktorej literu musel napĺňať. A veľký kus práce odviedli aj divadelné dielne, ktoré sa vždy snažili autorove návrhy zrealizovať v najvernejšej podobe.

Pri celkovej bilancii uzavretej scénografickej tvorby Vladimíra Suchánka sa nám naskytá zaujímavý pohľad, ktorý ponúka pozoruhodné štatistické údaje: vytvoril 242 scénických výprav pre naše i zahraničné divadlá v oblasti činohry, muzikálu, operety, opery aj baletu a zanedbateľný rozhodne nie je ani vysoký počet scénických realizácií pre televíziu, ktorých bolo okolo sto (opäť najviac a najzaujímavejších v spolupráci s režisérom Pavlom Hasprom).                   

Autor hosťoval v mnohých našich i zahraničných divadlách a za svoju tvorbu získal niekoľko prestížnych cien, resp. ocenení. Tými najväčšími však boli preňho potlesk divákov a vysoká návštevnosť predstavení. Lebo ako sám často vravieval, všetko, čo robil, bolo pre diváka. 

Dana Janáčková