Vlastná expozícia je parciálne koncipovaná do štyroch významovo i formálne prepojených okruhov, v ktorých sa artefakty i dejové pásma koncentrujú v ústrednej kľúčovej téme. Naznačujú v nej spojitosti medzi vizuálnym či senzuálnym podnetom a jeho logickou, abstraktnou transformáciou resp. percepciou. Opiera sa o subjektívnu, filozoficky generovanú stratégiu, kde fenomény prítomného a neprítomného koexistujú vo vzťahoch súbežne, neoddeliteľne, ambivalentne. Autori svoj ideový zámer spoločne demonštrujú na príklade viacerých mediálnych výstupov, predovšetkým v inštalácii, 3D objekte a v maľbe.
Rozmerná priestorová site-specific inštalácia Labyrint Jakuba Cmarka osobitou formou rieši univerzálnu otázku vzťahu človeka a prostredia. Sústava zvislých železných (roxorových) tyčí, husto zoskupených ako bludisko, naznačuje či zastupuje bariéru neexistujúcej pevnej steny. Zábrana – stena je prítomná a zároveň neprítomná. V druhom pláne, v asociatívnom vrstvení možno dielo čítať tiež ako úvahu o zdolávaní aj neviditeľných prekážok pri dosahovaní cieľov. Ďalšia, v danom prípade spoločná inštalácia Corpus poukazuje na prirodzenú bipolárnu dimenziu našej existencie a rozvíja sugesciu vzťahu medzi ľudským telom a duchovnou identitou človeka, keď konfrontuje v autorskej terminológii „materiálne telo“ versus dematerializované  „živé telo“. Sadrové odliatky v performatívnom procese tvorby kopírujú fyzikálnu siluetu figúry resp. jej fragment, konkrétneho človeka v rámci rôznej fyziognomickej aj generačnej  skladby, vrátane autoidentifikácie postáv samotných autorov. Zostávajú však len akýmsi obalom bez telesnosti, bezprostrednej ľudskej telesnej hmoty a samozrejme nereflektujú ani prirodzené duchovné aspekty ľudskej bytosti, jej jedinečný osobnostný profil. Sadrová schránka tu figuruje ako špecifický odkaz na reálnu existenciu individuálnej osoby a jej (neprítomnú) jedinečnú duchovnú integritu.
Horror vacui predstavuje kolekciu expresívnych figuratívnych  obrazov a kresieb Magdalény Masárovej, ktoré relativizujú vzťah prázdnoty a obsažnosti v umeleckom diele. Vlastnú „prázdnotu“, navonok výtvarne absentujúci priestor či neúplnú formuláciu tvaru, nedokončenosť obrazu (neprítomnosť) nahrádza a dopovedá abstraktná logická úvaha. Divákova percepcia diela však zámerne nemusí byť totožná s predstavou autorky. Do štvrtého okruhu v rámci projektu, pojednávajúceho o prítomnej neprítomnosti, sa sústreďuje výber z početného súboru komorných Reliéfov. Vznikajú na báze sadrových odtlačkov pôvodnej, autentickej štrukturálnej „kresby“ v hline,  mechanicky snímanej z najrôznejších objects trouvés a historicky, architektonicky či naturálne zaujímavých lokalít s jedinečným geniom loci, deštruovaných vekmi, silami prírody i človeka. Sú v nich zastúpené svedectvá rôznych (neprítomných) časov, ktoré prostredníctvom osobitej spoločnej autorskej reinterpretácie spoluvytvárajú mnohovrstevnatú prítomnosť.

Božena Juríčková